Everybody knows that everybody dies.
But not every day. Not today.

[HS]: 1. Kapitola

23. července 2014 v 17:25 | Alicien |  Hra skončila
» Hra skončila «


Nech šťastie stojí vždy na vašej strane.


"Dobrovoľne sa hlásim za vyvolenú!" vyhŕkne zo mňa.

Predieram sa smerom k nej a keď spočinie v mojej náručí, pobozkám ju na plavé vlásky. V momente sa rozplače a mrmle niečo, čo by mohlo byť mojím menom. Taktiež premáham slzy, nemôžem však ukázať, že som slabá. Určite si ostatní vyvolení budú pozerať záznam - nesmiem plakať. Odstrčím Prim k dievčaťu, ktoré sa tu objavilo. Neskôr zisťujem, že to je Madge, povzbudzujúco sa na mňa usmeje a ja jej venujem pohľad plný chladu a nenávisti.

Nesmiem plakať.

Ako omámená pokračujem v ceste na pódium. Starosta mi pomôže, vezme ma za rameno a došuchne na miesto pri Effie. Všetci na mňa pozerajú. Celý dvanásty kraj sa na mňa pozerá a v očiach majú úžas, pýchu či pochvalu. Tento moment prekazí až občianka sídla, ktorá sa ma nadšene spýta: "Ako sa voláš?" Otočím sa k nej. Na tvári má úsmev a jej bledá pleť kontrastuje s jej sýto ružovou parochňou. Vypadá smiešne.

"Katniss Everdeenová," odpoviem pevne.

Snažím sa, aby sa môj hlas netriasol, lenže na konci i tak bolestivo prehltnem. Vystrčím bradu vyššie. Nesmiem plakať. Nebudem slaboch. Nemôžu ma mať za slabocha.

"Si pravá vyvolená! Hádam by si nenechala slávu svojej sestre, že?"

Tento krát pozerám do davu ľudí a hľadám ju pohľadom. Stojí u Madge a zvesí hlavu dole. Na slnečnom svetle sa lúče odrážajú od jej sĺz a svietia jej na tvári. Moja malá Prim... Na otázku neodpoviem, pretože keď chcem otvoriť ústa, stane sa niečo nečakané. Moja drobná sestra sa na mňa zahladí, pobozká si stredné tri prsty ľavej ruky a zdvihne ich dohora. Pridáva sa Madge a väčšina ľudí okolo nich, neskôr toto gesto spravia všetci prítomní na hlavnom námestí a ja premáham slzy ešte väčšmi. To gesto je staré a zriedka používané. Zvyčajne, miesto potlesku všetci zaryto mlčia, pretože nikto nie je rád iného smrťou. Nespomínam si, že by sa takto niekto lúčil s vyvoleným, práve toto gesto som vídavala len na pohreboch.

Vyjadruje vďaku, obdiv, pýchu a rozlúčku s niekým, koho milujete.

Effie sa ma už nepýta nič. To gesto nie je to proti pravidlám, avšak hraničí s rebéliou a ona si plne uvedomuje, čo to môže spôsobiť. Všetci si to uvedomujú. A ja som rada. Nikdy som neverila, že by ma mal niekto skutočne rád. Obchodovali so mnou, pretože potrebovali mäso či kožuch. Nie preto, že by ma mali radi.

Ani sa nenazdám a ružové čosi, stojí u druhej sklenej gule a do mikrofónu vraví: "Teraz vyžrebujeme vyvoleného chlapca!" Stále sa usmieva, pohybuje sa ako mátoha a jej prízvuk je natoľko divný, že sme si z neho s Galom vždy robili srandu. Uvedomujem si, že dnešný deň je posledný deň, čo sme spolu lovili... Uvedomuje si to i on? V rýchlosti prehľadám radu chlapcov a keď sa mu pozriem do očí, pohľad odvráti. Zamračím sa. Vie to. Vie, že nemám žiadnu šancu. Že toto bol náš posledný deň. Príde sa so mnou aspoň rozlúčiť? Doteraz som sa snažila vyvrátiť myšlienku ostatných, že som slaboch. Teraz, keď som si uvedomila čo všetko strácam, je to o niečo ťažšie. Effie medzitým švitorí, aká je zvedavá, komu priradia ku mne.

Len nie Gale...

"Peeta Mellark!" Krv mi stojí v žilách. Srdce prestane tĺcť a ja hľadím na blonďavého chlapca, ktorý sa pokúša zakryť strach, lenže v očiach mu ho vidieť. Pozerám sa, ako sa nemotorne dostáva pomedzi ostatných a ako vystupuje na pódium. Nepozrie sa mi do očí.

Peeta je z tej bohatšej časti mesta a je synom pekára. Poznáme sa len málo - raz mi prepašoval chleba a druhý krát som mu za to poďakovala. Vždy, keď som sa s ním chcela rozprávať, mal spoločnosť a tak som odišla. A teraz mám proti nemu bojovať. Snažím sa na neho nepozerať, a tak hľadím do zeme. Pri troche šťastia, ho nebudem musieť zabiť ja.
"Hlási sa niekto dobrovoľne za vyvoleného?" Počujem hlas Effie, avšak ho nevnímam. Gale sa bude musieť postarať o obe naše rodiny - koniec koncov, mali sme to v písanej zmluve a dohode. Predstaviť si Galea samého v lese ako zbiera mŕtvoly zvierat, ktoré sa chytili do jeho pascí, je bolestivé. Lovíme spolu už roky. Znovu na neho pozriem.

Galove oči hľadia priamo na mňa. Prehrabne si rukou vlasy, ako to robí, keď nad niečím silno premýšľa. Nemusím sa pýtať a viem čo sa mihá v jeho hlave.

"Hlásim sa za dobrovoľníka!" povie Gale, napriek tomu, že vrtím hlavou. Všetci ostatní prekvapene vzdychli. Ja som bezmocne zvesila hlavu. Čo si to spravil?

Keď príde na pódium, cítim na chrbte jeho pohľad. Neobzriem sa. Toto nemal robiť.

"Aké je tvoje meno?"

Nepočúvam ich. Stratila som sa v čase niekedy medzi tým, ako Effie vyzvala dobrovoľníkom a tým, čo sa prihlásil môj kamarát. Ešte ráno sme spolu sedeli na kameni a sledovali les. Ešte dnes ráno mi navrhoval, že by sme mohli utiecť. A ja som odmietla. Nebudem slaboch.

Starosta číta dlhý a nudný pakt o vlastizrade. Ja však nevnímam. Je to povinné, avšak keďže viem, že v najbližších desiatich dňoch zomriem, je mi to jedno. Zo všetkých síl musím chrániť Galea. Keď to dočíta, naznačí aby sme si podali ruky. Otočím sa k nemu, natiahnem ruku a on natiahne tú svoju. Riskujem to a pozriem sa mi do očí, má v nich pevný pohľad a rovnaký bol i ten stisk ruky. Neskôr, pri zvuku hymny Panemu, sa odoberáme k zadným dverám a odchádzame niekam ďalej. Budeme mať možnosť na rozlúčku s rodinou a potom odídeme z dvanásteho kraja.

Už navždy...

Žiadny návrat.

Žiadna Prim.

A Gale... povedzme, že budem mať skutočné šťastie, ak nebudem musieť sledovať jeho smrť.

Ako náhle nás odvedú a zavrú za nami i tie posledné dvere, zmocní sa ma ešte väčšia panika. To bolo posledný krát, čo som videla dvanásty kraj. Za nejakú chvíľu nám dajú možnosť sa rozlúčiť a ja viem, že moja rodina príde. Rozlúčim sa s nimi. V hĺbke srdci vedia, že zomriem. Že nemám šancu. Budú vedieť, že je smrteľne dôležité, aby zostali silné. Pretože ja nebudem loviť... A nateraz ani Gale. On sa však vráti a postará sa o obe rodiny. Budú sa musieť uskromniť, ale som si istá, že to spraví. Je to predsa Gale, vždy mal Prim rád, i moju matku. A vždy dokázal všetko čo chcel... Zvládnu to. Zachránila som Prim. Moja malá sestrička bude večne žiariť... Už len stačí zachrániť Galea.

Po nejakých minútach kto si zaklope na dvere. Podľa očakávaní, je to skutočne moja rodina. Matka i Prim sa okamžite rozutekajú do môjho náručia a plačú mi na ramene. Pripomínam si, že vonku bude množstvo fotoaparátov a nemám v pláne im dopriať to potešenie vidieť ma po plači.

Nebudem slabochom.

"Prim! Predávaj na trhu mlieko od Lady, áno?" Zadívam sa jej do očí. Nebudem ju nútiť loviť a rovnako nemám v pláne ju posielať samú do lesa. Preto sa sústreďujem na to, čo jediné viem, že dokáže. "A občas daj i Galovej rodine, áno? I oni vám niečo dajú," rozpráva sa mi ťažko, avšak viem, že to musím povedať. Moja malá sestra len prikývne a opätovne priloží hlavu na moju hruď. Je ako malý vtáčik, kačička, ktorá nesmie byť sama. Hry by ju zničili. Rozhodla som sa správne.
Keď sa Prim odtrhne, postavím sa a pozriem sa do vrásčitej tvári mojej matky. "Nesmieš sa zosypať."

"Už to nespravím," odpovie mi, avšak vyhýba sa mi pohľadom.

"Ide o Prim a ja tu nebudem. Prisahaj, že sa nezosypeš." Tlačím na ňu. Som ochotná pre Prim spraviť všetko možné i nemožné, musí prežiť a nedovolím aby v tom čosi bránilo.

"Prisahám Katniss." Pri tých slovách ju objímem. Má na sebe oblečenie z lepších čias, čiže sú na dotyk jemné. Som rada, že ju mám, napriek tomu, že som jej to nikdy nedávalo najavo a teraz je neskoro. Naďalej sa rozprávame o normálnych veciach. Musím Prim sľúbiť, že sa pokúsim vyhrať, i keď určite vie, že nemám šancu. Tvrdí, že viem loviť. Len prikyvujem aby som ju zbytočne neznervóznila. Takže keď sa otvoria dvere, že nás čas vypršal, ešte raz ich objímem a odchádzajú. Potlačujem slzy.

Ďalší hosť je nečakaný. Ak by mal niekoho z nás navštíviť, určite by mal zaklopať na vedľajšie dvere ku Galovi. Avšak Peeta Mellark vchádza dverami priamo ku mne. Pokývnem mu hlavou a on spraví to isté. Rozprávali sme sa dva krát a vôbec netuším, prečo tu sedí.

"Otec odkazuje, že sa postará o Prim," hovorí.

"Ďakujem. Som naozaj rada, Peeta." A skutočne. Zo srdca mi spadol obrovský kameň. Nie som tu ja. Ani Gale a moja matka je krehká duša. Majú šancu na život.

"Mal by som byť rád, že nejdem do arény čo?" Znie zatrpknuto. Ten tón som u milého Peetu ešte nepočula. Len nemo prikývnem, nevediac kam tým sleduje. "Avšak nie som."

"Ako to? Budeš žiť s rodinou. To niečo odopierajú nám," odpovedám automaticky, i keď viem, že jeho matka je poriadna bosorka.

"Nemusela si tam ísť."

"Ale musela. Prim by som tam nenechala. Môžeš byť rád, že Gale sa prihlásil namiesto teba!" zvyšujem hlas. Vôbec sa mi nepáči kam tým mieri. Moja sestra bude žiť.

"Ako keby sa tam prihlásil kvôli mne." Prestane sa pozerať na špičky svojich topánok a pozrie sa mi do očí. "Prihlásil sa kvôli tebe." Jeho hlas znie vyčítavo. Zmraštím obočie.

"Gale ide riskovať život a ty nie si spokojný, lebo tam nejdeš ty?"

"Ja... Prvá myšlienka, ktorá mi napadla, keď povedali moje meno bola, že... si ma všimneš. Že budem mať čas sa ti prihovoriť," kokce. Hľadá správne slová a znova hľadí na zem. Nemo na neho hľadím. Na jeho blonďavé vlasy, tvár, ktorá je pokrytá červeňou a telo, ktoré od neustáleho prenášania tácok s chlebami zmohutneli. Bol to proste Peeta. Ten, čo mi zachránil život.

Hľadala som slová, avšak nič rozumné ma nenapadlo. Evidentne to vycítil, pretože keď vstával, položil mi ruku na rameno a dodal: "Pokús sa vyhrať, Katniss Everdeenová." A potom odišiel. Chlapec určite tuší, že chcem zachrániť Galea, pretože keď sa posledný krát otáča, má mokré oči.

Ako náhle sa obzriem, prekvapene zisťujem, že na mieste, kde pred tým sedel, sa nachádza čosi malé. Zoberiem to do rúk a pozorne sledujem zlatú bronž. Je na nej drozdajka, malinký vtáčik, ktorý dokáže spievať celé melódie. Otec mal drozdajky veľmi rád a oni mali radi jeho. Počas práce si spieval a oni ho opakovali. Celým lesom sa otriasal spev. Nebola som si istá, či to tu Peeta nechal naschvál, avšak i taksi to pripnem na šaty. Je to spomienka na chlapca, na otca, na les i na rodinu - na všetko čo som stratila.

S ďalším zaklepaním prichádza starosta a jeho dcéra. Je mi dosť nepríjemné, keď ma obaja ľutujú a hovoria, ako si musím dávať v aréne pozor. Len prikyvujem, občas poďakujem. Nikdy som sa so starostom nedala do reči. Len keď som mu predávala jahody, či mi dával medailu za vyznamenanie. A ten deň nebol veselý. Zomrel mi otec a ja, ako najstaršia som si šla pre "odškodné". Neviem či si ma pamätal i z toho okamihu a už vôbec netuším prečo za mnou šiel - možno to robí vždy. Keď odchádzal, Madge ma objala so slzami v očiach a on mi potľapkal po ramene. I oni vedia, že nemám šancu.

S ďalšou návštevou, prichádzajú ďalšie slzy. Z mojej strany však len ľútosť. Hazelle ma objíme, i keď sa to nestalo hádam nikdy pred tým.

"Je mi to ľúto," zašepkám. Len nemo prikývne a stále ma drží v náručí.

"Dieťa, dávajte si obaja pozor. Máte šancu. Ste dobrí! Obaja lovíte už večnosť, spolu to vyhráte." Nechcem jej kaziť ilúzie, vie to i ona sama. Vyhráva len jeden. Vráti sa len jeden. Bude to Gale. Nech už budú ostatní vyvolení hoc akí, postarám sa, aby to bol Gale. Viem predsa loviť, že? To mi tu všetci opakujú. Donesiem jej syna späť. Pretože on tu vôbec nemal byť. Prikyvujem a keď sa mi zahľadí do očí, pochopím, že za Galeom už bola. A viem, čo zistila.

"Budem sa snažiť, aby Gale prežil. Prisahám vám," odpoviem rýchlo. Staršia žena sa smutne pousmiala, ako keby tomu nechcela veriť. Zdalo sa, že to isté povedal jej syn o mne. Hazelle odchádza a spolu s ňou odvedú i mňa.

Na železničnej stanici sa to priam hemží reportérmi. Vedela som dobre, prečo nemám plakať. Keď uvidím Galea, musím sa na neho pozrieť. Má kamenný pohľad a znudenú tvár a i keď sa na mňa zahľadí, pokývne hlavou a ďalej kráča.

Keď prídeme k vlaku, musíme niekoľko minút stáť v dverách, aby sa nás kamery dobre zasýtili a nakoniec nás nemilosrdne zavrú. Posledná spomienka na dvanásty kraj. Gale mi chytí plece a ako si ideme sadnúť, v rýchlosti ma objíme. "Si dement, Gale." Zašomrem do jeho ramena, on ma však ešte tuhšie zovrie v náručí.

predošlá kapitola | informácie | ďalšia kapitola

Musím sa vám priznať, že ja vlastne Galea rada nemám. Som obrovský fanúšik Peenis. Chcela som však sama zistiť, čo by sa stalo, keby sa Gale naozaj prihlásil. A tak to môžete zistiť so mnou! :)


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Angela QuickBow Angela QuickBow | E-mail | Web | 23. července 2014 v 17:32 | Reagovat

Nie Gale, ale ty si dement, Gabriellka :D Vedela som čo to bude, ale i tak.. neznáášam ťa ;333

2 Simmie Simmie | Web | 28. července 2014 v 9:59 | Reagovat

Ja osobne prechovávam ku Galeovi istú formu antipatie, pretože sa mi maximálne nepáči a príde mi tak odporne slizký. Podľa mňa to mal byť nejaký hnusák ale nakoniec si to Collinsová rozmyslela :D
Ale ... Zase je tu jedna vec, že toto je jedna z mála poviedok, ktoré ma rozplakali hneď pri prvej kapitole a zrejme budem v čítaní pokračovať aj keď predstava, že s ním Katniss bude niečo mať - možno ... Fuj :D

Dobre. Teraz to už nechám na teba, hlavne nech je ďalšia kapitola čoskoro :)

3 Alicien Alicien | E-mail | Web | 28. července 2014 v 15:38 | Reagovat

[1]: Ty ma miluješ, neklam toľko :D

[2]: Ja si skôr myslím, že prvotná myšlienka bola, že by skončili spolu. A zas si myslím, že Galea naozaj napadlo sa prihlásiť, ale neprihlásil sa kvôli tomu, že vedel, že by prežil len jeden a on zomrieť nechcel. Na druhú stranu, ja ho nemám rada - ale nikdy som si nemyslela, že by mohol byť hnusák... nom.
Ďalšia kapitola už je, Gabrielka je šikovná :D

4 Fame Fox Fame Fox | Web | 12. srpna 2014 v 10:14 | Reagovat

Aha! Prvý príbeh HG, ktorý som kedy začala čítať a tuším, že lepší už asi ani nikdy nebude. Absolútne ma fascinuje, ako geniálne píšeš v prítomnom čase. To ani ja neviem. Spravilo to svoje čaro a príbeh je zaujímavejší... plus ten opis je neskutočne fantastický. :) Takže, dfam, že tento príbeh bude mať okrem druhej kapči aj ďalšie pokračovania. :)
Som nadšená! ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama