Everybody knows that everybody dies.
But not every day. Not today.

[HS]: 2. Kapitola

28. července 2014 v 15:33 | Alicien |  Hra skončila
» Hra skončila «


Nech šťastie stojí vždy na vašej strane.


Ešte chvíľu tak stojíme, keď začujem kroky nesúce sa na vysokých opätkoch. Vydám zvuk podobajúci sa na vrčanie a Galea pustím. Dlho si pozeráme do očí. I potom, čo nám Effie niečo vraví a nesie nás do našich izieb.

A tá je veľká!

Celý náš dom a ešte raz tak. Plný šatník a teplá voda. I tak by som dala čokoľvek aby som mohla byť s nimi, s rodinou. Na luxus nie som zvyknutá, čiže keď uvidím sprchu s miliónmi tlačítok, postláčam všetky, aby som vedela, ktorá čo robí. Nakoniec som voňala ako kvet, ešte voňavejší kvet a čosi, čo malo sladkastý puch. A keď vychádzam, zo všetkých strán ma osuší teplý vietor. Zabalím sa do mäkkého uteráka a rovno kráčam do šatníku zobrať si príslušné oblečenie.

Mám necelú pol hodinu, aby som sa dostavila na večeru. Na stretnutie s Haymitchom, večným opilcom ale taktiež jediným živým, kto z dvanásteho kraju prežil Hry o život. Vyberám si šedé tričko, obyčajné čierne nohavice a rovnako čierne topánky. Zo starého oblečenia odopínam bronž s drozdajkou od Peety a pripínam si ho na momentálne tričko. Z nejakého dôvodu som pokojnejšia, keď ju mám. Pripomína mi domov, les i otca.

Vychádzam z izby rovno k stolu. Gale sedí sám a tak si automaticky sadám pri neho. Za chvíľu prichádza Effie a jediná osoba, na ktorú všetci čakáme je určite spadnutá vo vlastných zvratkoch.

"Voniaš... divne," povedal Gale a zvraštil nos. Ružová Effie zbystrila pozornosť nad našou budúcou konverzáciou.

"To tie tlačítka. Postláčala som všetky." Mierne som sa usmiala a i jemu sa pohli kútiky úst nahor.

"Ja len prvé tri. Potom som pochopil, že nechcem voňať ako... ty."

"Hej!" Vrazila som mu päsť do ramena a už som sa usmievala naplno. Na krátku chvíľu som zabudla na starosti a opäť sa ocitla v lese. Doma. Len s Galeom.

"Catnip. Tak takto vonia pravá catnip!" Stále ma buzeroval.

"Pchm!" Ozvalo sa odniekiaľ. Všetci sme natočili hlavu k dverám a sledovali tackavý krok Haymitcha, ako sa nesie priamo k nám. Bol opitý. Nevedel udržať rovnováhu, tak o niekoľko krokov spadol na zem a zostal ležať. V momente Gale stál a šiel mu na pomoc. Na jediné, čoho som sa zmohla ja, je dívanie sa. Mentor sa zopár krát okolo seba obzeral a pomaly ho Gale dvíhal na nohy. Ešte zopár krát sa pokúšal spraviť kroky sám, keď si pravdepodobne uvedomil, že to nepôjde a nechal sa viesť k stolu. Tam zostal sedieť. Opilecký výraz na tvári a mokré nohavice, ako vylial pitie a spadol na to. Určite bude úžasným mentorom.

"Ten nám nepomôže," zahundrala som šeptom. Bývalá dobrá nálada sa stratila a i Gale sa tváril zatrpknuto. Effie si div, že nedupla topánkou o zem a zvolala: "Nech je opitý! Ja ho donútim!" Teraz mi jej kapitolský prízvuk nešiel na smiech.

A tak pokračovala večera. Najedli sme sa, vymenili si zopár slov a šli do postele. Ľahla som si len v spodnej bielizni - látka na dotyk bola hebká a napriek starostiam, problémom a túžby vrátiť sa domov, som zaspala rýchlo.

Sníva sa mi o domove. O našom malom domčeku v Sloji, v časoch, keď otec žil a učil ma loviť v lese. Keď jedinou mojou kamarátkou bola mladšia sestra a starostova dcéra. Aspoň som si to myslela. Ona bola milá ku všetkým. Práve som zastrelila svoj prvý úlovok a otec mi pochvalne položil ruku na plece. Ako Peeta. Šťastne sa usmieva, spoločne lezieme cez plot a nesieme domov večeru. Matka ho pobozká a kde si vybehne Prim, ktorá nás donúti sa objať. Na obed máme pečeného grooslinga. Veľká, šťastná rodinka. Zobudím sa ešte pred svitaním.

Dlho ležím v posteli bez hnutia. Dúfam, že zaspím, i keď viem, že už to nebude možné.

Asi hodinu na to, Effie v svojej každodennej pohode zvolá za dvermi: "Dnes je veľký, veľký deň!"

Vojdem do sprchy, stlačím len prvé tri tlačítka, vysuším sa a oblečiem si zelené šaty, ktoré ako prvé chytím zo šatníka. Znova si pripínam reprodrozda a kráčam do jedálne, teda vlastne do ďalšieho vagónu. Započujem pootvorenie dverí a keď sa obzriem Gale mi venuje povzbudivý úsmev. Spoločne sa chystáme sadnúť, keď sa znovu ozvú dvere a hlas nášho mentora: "Zostať stáť!"

Nechápavo sa pootočíme. Haymitch je oblečený v čistom a i keď ešte mierne kolíše zo strany na stranu, nie je tak opitý ako včera. Opovržlivo som si sadla a začala si natierať pečivo s maslom. Gale urobil taktiež. Mentorovi chvíľu trvalo, než sa dotackal k nám, avšak keď to spravil, chytil Galea za tričko a postavil ho na nohy.

"Povedal som stáť!" V sebeobrane ho Gale udrel päsťou do brady a tak si získal slobodu.

"Ty..!" Hádam chcel dodať nejakú nadávku, avšak zostal ticho. Skúmal nás pohľadom. Vedela som to napriek tomu, že som sa na neho nedívala. Mojou prioritou bolo jedlo. Naklonil sa nad stôl, smerom ku mne.

"A ty? Čo zlatíčko vieš ty?"

Konečne som sa na neho pozrela. Galeovi sa nadvihli kútiky úst. "Oveľa viac, než by ste čakali."

"Ale, ale. Mačička má drápky?"

Oslovením "mačička" ma vyprovokoval. Chytila som nôž, ešte pred chvíľou umazaný maslom a plnou silou ho vrazila medzi jeho prsty. Bez toho, aby som sa mu prestala dívať do očí. Pozrel na nôž, na mňa a znova na nôž. "Možno máte predsa len akúsi nádej."

Gale si odfrkne. Nebolo mu po chuti, aby mu hoc kto oponoval. Konečne som zjedla čerstvé pečivo. "A nejaká rada do budúcna?"

"Snažte sa zostať nažive," odpovie pri pohľade na mňa a začne sa smiať. Nám to smiešne rozhodne nepríde.

"A vy by ste sa mohli snažiť zostať triezvy," vráti mu Gale.

"Tak pozor. Nestarajte sa do môjho pitia a ja vám sľúbim..." Krátka pauza, kde hľadel raz na mňa raz na Galea. "Že zostanem natoľko triezvy, aby som pomohol. Nejako."

Zahľadíme sa na seba. Obaja s Galom vieme, že nemáme na výber, tak so silným povzdychom súhlasíme. Haymitch si sadá a nalieva ďalší alkohol - ignorujem to a pripomínam si, že nás chce vyprovokovať. Chvíľu sú všetci ticho a keď to nevydržím, spýtam sa: "Tak nám poraďte. Aká je najlepšia straté..." Ani nedopoviem, keď zavrtí hlavou i rukami.

"O niekoľko minút stojíme. Do rúk vás vezmú štylisti a vy sa nebudete brániť. Potom si pohovoríme o stratégiách." Napokon, spolu s fľaškou alkoholu, odchádza.

Panem na vlastný pohľad vypadá oveľa väčší než v malej televízií, kde nás nútia pozerať hry a iné povinné kapitolské správy. Ako vystupujeme, obzerám sa na všetky strany a vidím trblietavé, dúhové, malé i veľké budovy. Nebyť toho, že idem na istú smrť a o chvíľu ma opäť zavrú, vychutnávala by som si pohľad dlhšie. A možno by som tu i chcela bývať. Čo majú títo ľudia za starosti? Čo si majú na ďalší večierok obliecť a čo ich suseda povedala kamarátke o nej? Nemusia zápasiť s chrípkami, s jedlom ani s ľuďmi v hrách. Majú všetko a to len mávnutím prstu. Nenávidím kapitolských. Kamerám by sa nikdy nepodarilo ukázať, aké to tu je. Na prvý pohľad nádherné, keď sa však človek zamyslí, strašidelné. Prim by sa tu páčilo. Má rada farebné veci. Ako si to uvedomím na čo som pomyslela, ihneď zovriem pery do pevnej čiary a snažím sa zabudnúť.

Prim sem nepatrí.

Zachránila som ju.

Nezomrie.

Gale mi chytí ruku a spoločne vchádzame do ďalšej klietky.

***

Zatnem zuby a pevnejšie chytím okraj chladného stola, keď mi žena so zelenomodrými vlasmi a zlatými tetovaniami nad obočím, strhne z nohy spolu s chĺpkami, prúžok tkaniny. Bez toho, aby sa mi pozrela do očí, vyhŕkne komickým hlasom: "Prepáč!" a znova sa ponára do svojej práce privádzať ma o rozum. Len prikývnem, so stále položenou hlave na stole, preto si ani nevšimnem, keď prichádzajú ďalší dvaja, ktorí sa až podozrivo podobajú na papagájov.

Okrem toho, že ma zbavili všetkého ochlpenia, kvôli čomu som sa cítila ako kačka pripravená na varenie, taktiež ma ponorili do niečoho, čo príšerne sladko voňalo. Takto budem voňať, až do mojej smrti, uvedomila som si hrôzostrašne. To je ešte horšie, než som si myslela. V krášľovacom stredisku som približne tri hodiny a napriek tomu, som svojho hlavného štylistu ešte nestretla. Zrejme ma nechce vidieť, pokiaľ ma Venia neupraví natoľko, aby som sa podobala na štandart človeka. Zamračím sa.

"Držíš sa statočne!" povie chlapík s oranžovými kučerami a pretrie si pery s novou vrstvou purpurového rúžu. Príde mi to takmer komické.

"Natrite ju!" Venia a Octavia, posledná osoba, podobajúca sa na papagája, kvôli hráškovozelenej farby pokožky, ma natrú ďalším telovým mliekom. Na pleti to najprv páli, nakoniec sa upokojí a príjemne to chladí. A aspoň tak nevoniam. Napokon sa okolo mňa krútia s pinzetami v rukách, so zámerom vytrhnúť každý chlp, ktorý ostal.

Nakoniec odo mňa odstúpia. "Už vyzeráš skoro ako človek!" zvolal Flavius takmer dojemne. Napokon sa rozosmeje. Snažím sa niečo povedať, no nenachádzam žiadne slová, preto len zdvihnem kútiky úst.

"A keď s tebou skončí Cinna, budeš určite krásna!" pridá sa Venia. Len prikývnem. Nemá zmysel im odpovedať. Napokon sa rozbehnú ho zháňať. Nikdy v živote pravdepodobne nebudem chápať kapitolských. Pripadajú si atraktívny? Vari nevidia, akí sú... zvláštny? Kto by sa už len takto obliekal? Potrasiem hlavou, nad ich inteligenciou.

Odmietnem nutkanie obliecť si župan. I tak by chcel, aby som si ho vyzliekla. Miesto toho si nohu preložím cez druhú a rukami zakryjem prsia. Rozmýšľam, ako bude vypadať. Oblečený, podľa najnovšieho štýlu kapitolu. Akú farbu pokožky bude mať. Čo všetko umelé má. Akej farby vlasy, ako namalovaný bude. V hlave mi to šrotuje, takže nepočujem kroky, ktoré sa ku mne doliehajú z chodby.

Zdvihnem hlavu. Pravdepodobne Cinna si to mieri priamo ku mne s úsmevom na tvári. Má tmavšiu olivovú pokožku, krátke čierne vlasy. Vypadá... takmer normálne. Má len metalízovú zlatú linku okolo očí, čo len zvýrazňuje zlaté škvrny v zelených dúhovkách. Vypadá omnoho lepšie, ako som sa len dúfala veriť.

"Ahoj, Katniss. Ja som Cinna, tvoj štylista," povie tichým hlasom v ktorom zaniká afekt sídelného prízvuku.

"Ahoj," vydýchnem.

Chvíľu sa na mňa díva. Ani som si neuvedomila, kedy som si z pŕs stiahla ruky. Teraz mám nutkanie položiť ich naspäť. "Kto ti zapletal vlasy, Katniss?" spýta sa ma prívetivo.

"Mama."

"Sú nádherné. Dokonalo sa ti hodia. Harmonizujú s tvojimi krivkami. Tvoja mama je šikovná."

Čakala som niekoho iného. Človeka starého, ktorý sa bude zúfalo snažiť pôsobiť mlado. On však nie. Nevidí vo mne kus mäsa, ako som si pôvodne myslela. Vidí vo mne človeka. Určite nie rovnocenného, ale aspoň niečo.

"Obleč sa, Katniss. Porozprávame sa."

Navlečiem na seba hebký župan. Nasledujem ho do miestnosti, kde si napokon sadneme. Tá miestnosť je krásna. Dve červené kreslá uprostred holej miestnosti, kde jednu celú stenu tvorí sklo. Cinna mi ponúkne jednu z pohoviek a sám si napokon sadne. Stlačí gombík na rohu stola a čaká. Vrchná doska sa otvorí a zospodu vystúpi podnos s jedlom s naším obedom. Chvíľu sa na ten výjav dívam. Aké by to bolo ľahké, keby v dvanástom kraji prišlo jedlo stlačením gombíka. Premáham nechuť. Žijú si tu, sledujú nás, ako sa zabíjame a stále im nič nestačí. Zdvihnem hlavu a sledujem, že Cinna na mňa celý čas pozerá.

"Musíme ti prísť nechutní," povie len.

Asi sa neviem pretvarovať, pretože má pravdu. Celé toto miesto, celé mesto je nechutné.

"To nič," pokračuje, bez toho aby som musela niečo povedať. "Na slávnostné otvorene potrebuješ odev, ktorý bude reprezentovať tvoj obvod. O tvojho spolu súťažiaceho Galea, sa stará moja partnerka Portia. Napadlo nás, že vás oblečieme tak, aby ste sa vzájomne dopĺňali."

Na otváracom ceremoniáli sa dvanásty obvod vždy obliekal do baníkov. Do nezáživných kostýmov, ktoré nikdy nikoho nezaujali. Buď nám dali celú uniformu, či priliehavé elasťáky a neforemnú helmu. Raz dokonca šli súťažiaci nahí, posypaní len čiernym prachom. Ten ročník bol dvanásty obvod zvlášť zahanbení. Pozerám na Cinnu a len prikývnem, pripravená zniesť to najhoršie.

"S Portiou sme presvedčení, že baníkov tu bolo až priveľa. Nie sú ničím výnimoční ani elegantní. Našou úlohou je postarať sa, aby si vás sídlo všimlo a máme v pláne to splniť."

Takže budeme nahí? Zhrozím sa.

"Budeme sa sústreďovať skôr na uhlie, ako na samotných baníkov."

Nahí a pokrytí čiernym prachom!

"A čo sa robí s uhlím? Spaľuje sa," pokračuje tajomne Cinna. "Dúfam, že sa nebojíš ohňa, Katniss." A keď vidí môj výraz, pobavene sa uškrnie.

***

O niekoľko hodín mám na sebe s Galeom čosi, čo bude buď najlepší alebo najhorší kostým večera. Pozostáva s priliehavého kostýmu v čiernej farbe, ktorý nás zakrýva od členkov až ku krku. Čo je na kostýmu naozaj zaujímavé, je trepotajúci sa plášť s oranžovými, žltými a červenými prúžkami a rovnako zladená pokrývka hlavy. Skôr než nás voz s koňmi vyjde do ulíc, Cinna ich má v pláne zapáliť.

Prvý obvod... druhý... tretí...

"Nebude to skutočný oheň, Katniss." Díva sa na mňa s úsmevom. Len prikývnem. Pozriem sa na Galea, ktorý vo svojom kostýme, s jeho výrazom v tvári vypadá priam... neodolateľne. Stelesnená pýcha. Gale môj pohľad zachytí, drobne sa usmeje a chytí ma za ruku. V tom dotyku cítim bezpečie. Nasadneme do koča, ktorý berú kone čierne ako uhlie. Stisnem Galeovi ruku a on môj stisk opätuje. Po toľkých rokoch sme sa naučili dávať si signály pohľadom. A ten jeho teraz vraví: To bude dobré. A ja mu verím.

Štvrtý... piaty... šiesty... siedmy...

Stlačím Galeovi dlaň.

Deviaty... desiaty... jedenásty.

V poslednej chvíli, kúsok pred tým, ako máme ísť my, prichádza opitý Haymitch. Cinna nás zapáli a i keď očakávam páľavu, neprichádza nič. Proste len... horím. S prepletenými prstami sedíme a čakáme na naše odhalenie.

Dvanásty.

Kone zažnú kráčať dopredu, až prejdú na pomalý klus. Ako náhle nás diváci uvidia, začnú besniť. Kričať. Vzdávajú hold dvanástemu kraju, vzdávajú hold nám. Pozriem sa na Galea, ktorý publikum sleduje so zamysleným pohľadom. Zadívam sa na naše spojené dlane a druhou rukou im zamávam. Ľudia šalia. Bláznia. "Katniss! Katniss!" Počujem zo všetkých strán. Usmievam sa, mávam, neskôr posielam bozky. Naťahujú sa po nich, akoby mali neuveriteľnú moc. Gale ma jednou rukou objíme a s úsmevom sa na mňa pozrie. V jeho pohľade porozumenie nad niečím, na čom uvažoval. Spýtam sa ho na to neskôr. Teraz musím získať publikum.

Ľudia prestávajú kričať, až keď prezident Snow začína viesť príhovor. Je nudný, opakuje nám, aby sme žili blaho. Praje nám šťastie. Po niekoľkých minútach prestanem počúvať, pretože i tak nám to k ničomu nepomôže. V ruke zvieram červenú ružu, ktorú som chytila od nejakého diváka. Zadívam sa na ňu. Na jej dokonalé okvetné lístky. Gale mi druhú ruku zovrie spolu s ružou, s pohľadom, že by i železo roztopil.

Náš voz napokon obíde Mestský okruh a zmizne v Tréningovom centre. Všimla som si, že väčšina kamier nás zameriava najviac zo všetkých ostatných kočov. A vtedy som prvý krát pocítila nádej, že Gale dojde domov živý.

predošlá kapitola|informácie| ďalšia kapitola

Ďalšia kapitola naservírovaná priamo pred nos! :) Musím sa priznať, že prvé dve kapitoly som mala napísané už dosť dlhý čas, takže teraz sa kapitoly budú striedať s Poškodeným a Stvo. Inými slovami, bude to trvať dlhšie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Fame Fox Fame Fox | Web | 31. července 2014 v 20:51 | Reagovat

Vidím to tak, že by som si mala pozrieť THG aby som pochopila príbeh a všetko čo je v ňom. Áno, ja lemra som to ešte nevidela! Ale to napravím! Najbližšie dni si to stiahnem a pozrem to! :) A potom budem môcť čítať aj toto. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama