Everybody knows that everybody dies.
But not every day. Not today.

Šťastná sloboda

15. července 2014 v 11:32 | Alicien |  Jednorázovky
» Šťastná sloboda «


Kráčam. Bežím. Roztiahnem ruky a letím.

Písané s hlavou v spomienkach.

Dievča si osušilo rukou tvár, zmáčanú od sĺz, ktoré sa jej neustále hrnuli z elektricky modrých očí. V hlave sa jej stále ozýval hedvábny hlas jediného chlapca. Chlapca, ktorého milovala.
Nohami začala hýbať vo vzduchu, akoby sa hojdala na hojdačke. Neprestávala ani vtedy, keď jej čierna balerína spadla zo strechy, z trinásť poschodového činžiaku, dole. Možno si to ani nevšimla. Alebo jej to bolo skrátka jedno.
Spomínala na deň, keď ho spoznala. Keď sa prvý krát stretli, keď jej prvý krát napísal a keď jej prvý krát povedal "ahoj".
Spomínala, keď boli prvý krát vonku, keď sa prvý krát pri nej zasmial. Už vtedy vedela, že ho nenechá odísť.
Spomínala na jeho slová a na jeho sľuby, čo jej dal. A až ju bodlo pri srdci, keď vedela, že ich nesplnil.
A preto tu teraz sedí sama. Bez hoc koho, kto by jej mohol povedať, že ju ľúbi a objať ju.
Kvôli slzám, ktoré stále padali z jej očí, poriadne ani nevidela na displej mobilu.
Napriek tomu, ho aj tak vzala do rúk a prirodzene zapla dáta. V poslednom čase tam nechodila. Nechcela vidieť šťastné životy druhých. Nechcela vidieť, ako všetci ostatní riešia malicherné veci, ktoré ju vonkoncom nezaujímali. Tak tam radšej nebola. Zľahka prebehla facebookovú stránku a pozrela na novinky, čo sa v posledných dňoch udiali. Nič zaujímavé. Len milióny statusov a ešte viac fotiek... a potom... vzťah. Utrela si slzy rukávom a znova sa pozorne zahľadela na displej. Vedela prečítať mená. A vedela, že jedno z nich, je meno jej chlapca.
Zhlboka sa nadýchla, keď jej prišla správa. Vlastne viac správ, ale doteraz ich nebrala na vedomie. Presekala sa od jej kamarátky, bývalého spolužiaka, suseda, nejakého neznámeho človeka, chlapca, čo jej vkuse píše a ona ho ignoruje, až napokon k nemu. Bála sa otvoriť jeho správu, no spravila to. Škodoradostne na ňu hľadelo "Ahoj :D".
Nevedela odpovedať.
Nevedela sa hýbať.
Nevedela ani dýchať.
Nevedela čo robiť...
"Ľúbil si ma?" spýtala sa miesto všetkého. Správa bola prečítaná ihneď, len odpoveď neprichádzala. Dívala sa, akoby to bolo to jediné, na čom teraz záležalo. A vlastne aj bolo. Pre ňu to bolo to najdôležitejšie, i keď si to nikto iný nedokázal uvedomiť. Rozprávať o tom, že sa má z toho dostať nepomáhalo. Nech to povedal hoc kto a akokoľvek, skrátka to nešlo. A oni to nedokázali pochopiť, pretože to neprežili. Odpoveď stále neprišla.
Pri písaní ďalšej správy, sa zhlboka nadýchla: "To nič. Prepáč." Videné sa ukázalo taktiež okamžite. A tento krát odpoveď už prišla. "A čo robíš?" Takmer sa usmiala. Takmer. Nezáležalo mu, čo robí, to ona vedela. Chcel, aby sa spýtala, čo robí a on by jej opísal svoj skvelý život, aby mohla žiarliť. A ona by žiarlila.
"Učím sa lietať," odpovedala. Zamkla mobil a vložila ho do vrecka. Zacítila vibrovanie, ale už nikdy nezistila, kto jej čo napísal. Vlastne, to bola jej najmenšia starosť.
Postavila sa na kraj strechy, zadívala sa dole a roztiahla ruky dokorán, objímajúc celý svet. Napokon spravila posledný krok, kde ucítila, ako ju unášajú vlastné krídla slobody a šťastia.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Angela QuickBow Angela QuickBow | E-mail | Web | 18. července 2014 v 21:50 | Reagovat

Sa mi to podobá na tú moju jednorázovku :D Ale je to krásne... :3 Až na to, že ja som chcela skočiť zo skaly alebo pod vlak, poprípade sa utopiť.. Ale to nič :D Páči sa mi to veľmi <3

2 Alicien Alicien | E-mail | Web | 18. července 2014 v 21:55 | Reagovat

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama